Čaj o piatej: Neznesiteľná ľahkosť Lambertovej bytia

Aston Villa si v poslednom kole pred reprezentačnou prestávkou konečne o chlp zdvihla sebavedomie a uťal nepríjemnú sériu piatich porážok v rade; vyhrané však zatiaľ nemá ani zďaleka. Paul Lambert potrebuje vrátiť chuť do futbalu hráčom, fanúšikom a nakoniec i sám sebe…

Úvodom jedna dobre mienená rada všetkým hypotetickým majiteľom futbalového klubu: s existujúcim manažérom podpisujte novú zmluvu ešte len záverom sezóny; zásadne nie hneď po jej (optimistickom) načnutí.

Príklad si berte napríklad v Davidovi Sullivanovi, spoluvlastníkovi West Hamu, ktorý aj napriek hmatateľné zlepšenie výkonov odmieta Samu Allardyce s predstihom ponúknuť predĺženie pomaly končiaceho kontraktu.

To Randy Lerner tento rok v septembri urobil celkom dobre školácku chybu.Po štyroch výborných výkonoch ponúkol Paule Lambertovi predĺžení spolupráce o ďalšie tri roky – a bič si tak uplietol nielen na seba, ale aj na svojho chránenca v manažérskej úlohe.

Nový Lambertov kontrakt bol okamžite – a nijako nelogicky – interpretovaný ako plod krátke, značne výnimočné šnúry skvelých výsledkov, a nie ako súčasť nejakej dlhodobejšej stratégie. (Hoci realite zodpovedá skôr to druhé.)

Aby toho nebolo málo, všetko bolo hneď vzápätí umocnené pre zmenu nezvyčajne čiernu sériou, ktorá škótskeho lodivoda neomylne vykreslila ako niekoho dočista uspokojeného terajšej situácií.Čo tiež dáva zmysel; tým skôr, ak vezmeme do úvahy jeho zatvrdnuté odmietanie akejkoľvek väčšej zmeny systému, ktoré toľko nezodpovedá jeho povesti z Norwichu.

Paul Lambert tým pádom v dnešných dňoch spolu s Alanom Pardew – mimochodom tiež predĺženým len po pár ligových kolách ročníka 2012/13 – asi najlepšie ilustruje, ako veľmi vrtkavá vie byť taká podpora fanúšikov…


Ak sme sa ešte 15. septembra mohli na blogu AVillaFan okrem iného dočítať, že Birminghamský celok disponuje najsilnejší záložný radom od čias Garetha Barryho sa Stilijan Petrovom; v týchto chvíľach sa Lambert zdá byť zodpovedný tak maximálne za iks nechvalných rekordov.

A nie je príliš divu.Herný prejav Villans má momentálne k živelnej futbale tak ďaleko, ako je to len možné, a hociktorý verný priaznivec sa priznáva k mizivé motivácii zápasy AV vôbec sledovať. S výnimkou vo výkone proti Tottenhamu, kedy sa Christian Benteke na hrote konečne zase správal ako ten správny hromozvod, a Matt Lowton verne imitoval svoje staré hladné ja z premiérovej sezóny v elitnej súťaži, teraz o Villans jednoducho nemožno hovoriť ako o funkčnom, nieto ešte zábavnom tímu .

Birminghamští možno sem tam chcú brejkové, všetka ich krídla sa však nutne musí sťahovať do stredu, a z hry po krajoch tak nakoniec veľa nezostáva.Pritom tí, ktorí by Ville tento konkrétny tŕň z päty dosť možno boli schopní vytrhnúť (Grealish, Bacuna, Richardson), len sústavne vysedávajú na lavičke – v tých najhorších prípadoch aj na úkor tak absurdných ťahov, akým bolo Cleverleyho posunutie na ľavý kraj záložnej rady (hanba s QPR).

Čo potom na súčasnej Aston Ville zaráža zo všetkého najviac, to je jej príklon k nekonečnej a všadeprítomná mrtvolnosti.Ofenzívny ťahanie vínových po väčšinu sezóny charakterizuje absencia akejkoľvek kreatívne sily aj nehorázna statičnost všetkých útočníkov.

Podporovateľ tradičného klubu si teraz napríklad len ťažko vybavia nejakú tú kolmicu vedúce k samostatnému nájazdu na súperovho brankára; a úplného dna Villans dosahujú práve teraz, kedy možno ich útočné snahy opísať ako “čakanie na N’Zogbia” – čo je zhruba ten najlepší možný futbalový ekvivalent “čakanie na Godota”.

Z tohto dôvodu ani nie je žiadnym väčším prekvapením, že už 12. októbra – keď ešte Villans sedeli na solídne 10.priečke s iba dvoma prehrami na konte – bádavý analytik Paul Riley argumentoval v prospech teórie, podľa ktorej je Aston Villa tým vôbec najhorším tímom ligy.

Vtedy mu to prezrádzala po prvé jeho vlastnú tabuľka “očakávaného prísunu gólov” (čo je nesmierne zaujímavý koncept, podrobne vysvetlený tu); po druhé samotná mapa všetkých streleckých pokusov v zápasoch Aston Villy (tu si ráčte všimnúť jednak hrubo nevyváženého pomeru striel na oboch stranách; jednak ich líšiace sa kvality, kedy sa súperi AV ďaleko ľahšie dostávajú k ranám medzi tri tyče, značeným modrou farbou); a nakoniec po tretie – enormné pasivita.

Špeciálne u tretieho bodu by sa patrilo trocha zdržať, lebo tam je ten rozdiel medzi Aston Villou a zvyškom ligy skutočne diametrálne.Z toho, že Lambertovi zverenci obyčajne sedia ukrutne hlboko a presink sa zdá byť starostí jednotlivcov, nie kompletných zložiek tímu (ak nepoviem celého kolektívu), totiž po siedmich kolách vyplývalo presne toto: každému birminghamskému pokuse o obranný zákrok predchádza v priemere až 31 prihrávok z dielne protivníka – čomu sa naprieč celou najvyššej anglickú súťažou nikto ani nepriblíži. Ako si môžete sami všimnúť tu, druhé najhoršie QPR dosahuje počtu cca. 18 takýchto pasov.

To je pritom fenomén skôr až nedávnej doby. Sám Paul Riley ostatne mimo vyššie zdieľaného videa skompiloval ešte jedno, ktoré ukazuje na presný opak – agresívne napádanie hladných Villans skraja sezóny.Boli to koniec koncov práve Senderos a spol., Kto tento rok zrejme najspoľahlivejšie otrávili život liverpoolskému Mariovi Balotellimu.


Taký priemerný futbalový fanúšik dnešnej doby je, dá sa povedať, do určitej miery posadnutý porovnaním. Každý manažér musí na niekoho nadväzovať, a ak už má nejaký vlastný čitateľný rukopis, musí aspoň z niečí práce ťažiť; prinajmenšom niekoho pripomínať.

A zrovna prípad Paula Lamberta a Aston Villy je zdanlivo bezodnú studnicou rôznych komparatívnych teórií.

Zo všetkého najradšej býva Lambert porovnávaný so svojím niekdajším nadriadeným v Celticu, Martinom O’Neillom.Toho pripomína ako svojim zovňajškom (špeciálne Brejla vysokého intelektuála) a správaním v technickej zóne (predovšetkým neustále napätú tvárou), tak trochu odťažitým štýlom rokovania s hráčmi, kedy sa obaja po väčšinu času naozaj správajú skôr čoby manažéri v pravom slova zmysle a so samotnými futbalistami prichádzajú do styku v podstate až počas zápasových dní.

O niečo sofistikovanejšie sa zdá byť Lambertová prirovnanie ku Grahamovi Taylorovi, a konkrétne teda jeho k prvej anabázu na Villa Parku (od r. 1987).Vtedy sa dnes už 70 ročný veterán rozlúčil so svojím trpezlivo šľachteným zázrakom z Watfordu, ktorý počas desiatich rokov doviedol zo štvrtej najvyššej súťaže až do tej elitnej (tu sa ponúka voľnejšie paralela s Lambertom v Norwichi), a vydal sa ťahať z kaše čerstvo sestoupivší Aston Villu (tu opäť nechýbalo málo a história sa pod vedením McLeisha opakovala).

Graham Taylor mal následne za úlohu kompletnú prestavbu donedávna úspešného mužstvá; a tú poňal obdobne ako o štvrťstoročie neskoršie Paul Lambert. Žiadne O’Neillova megalomanské akvizície britskej národnosti, to radšej pekne nenápadné posily pokojne aj z nižších divízií – taká bola Taylorovho, poťažmo Lambertovej cesta.Jedine takto sa Taylorovi mohla dostať pod ruku taká hviezda blízkej budúcnosti ako David Platt (Crewe, 4. liga)…

Významnejší rozdiel oproti Lambertovi spočíva až v neskorších ťaženiach týchto sprvu rozložených a vzápätí nekonvenčne zložených tímov.

Kým Graham Taylor už vo svojej tretej sezóne na Villa Parku bodoval a do poslednej chvíle sa s Liverpoolom dokonca preťahoval o titul (aby sa potom nechal zlákať do kresla hlavného kouča anglickej reprezentácie), Paul Lambert na tom istom rázcestí váha – a namiesto vyrovnávanie sa Taylorovi fanúšikom intenzívne vnucuje ešte jeden možný subjekt pre porovnanie, Alexa McLeisha.

a to naozaj nie je nič, o čo by mal človek stáť.Pod vedením červenovlasého lodivoda totiž Aston Villa v priebehu ročníka 2012/13 priamo šokovala svojou absolútnu bezzubosti, kedy na jednej strane opatrne sedávala hlboko v poli a vsadila na tuhý defenzívne val, a na strane druhej sa nevládala presadzovať ani čoby schopný brejkové kolektív.

To isté v bledomodrom sa pritom teraz opakuje s Paulom Lambertom na čele; teda mimochodom pod dohľadom toho istého muža, ktorého Norwich si v sezóne 2011/12 získal takmer celú Anglicku práve naprosto bezchybne prepracovaným systémom protiútokov.To v Birminghame je to už v podaní britské Lambertove party celkom inakšie pesnička…

Ak pristúpime na jednoduchý koncept serveri EPL Index, ktorý zrejme najvernejšie odráža efektivitu takéhoto protiútočení, možno s jeho pomocou napríklad spoľahlivo vysvetliť, prečo že Villans oných päť kôl v rade nedokázali hoci len jediný raz napnúť sieť za chrbtom súperovho gólmana.

Aston Villa má možno v tejto chvíli druhej najmenšie percento držania lopty v Premier League; to však samo o sebe nie je nijako určujúci. Ukázal nám to kedysi Celtic proti Barcelone; a ukázala nám to aj vyššie naťuknutá O’Neillova Aston Villa.

Tá si v ročníku 2009/10 užila balóne najmenej zo všetkých členov Top9, a predsa sa dostávala k pomerne uspokojivému množstvo streleckých pokusov.Na jeden projektil vtedajší party okolo Younga, Milnera a Downinga pripadalo 3,59 percent držania lopty, čo zhruba zodpovedá priemerným hodnotám (už 3,2% možno považovať za skvelé číslo).

Pýtate sa, ako si vedie tohtoročné Aston Villa? O poznanie horšie. V jej prípade ide aktuálne o jednu ranu na 4,53% – čo je vizitka, ktorá by sa červenala dokonca aj vedľa tej McLeishovy (3,96%).A ak vás ďalej zaujíma, ako si v tejto špecifickej tabuľke stojí najčastejšie prehrávaný mančaft tohtoročnej sezóny, potom vedzte, že tiež Crystal Palace sa pýši oveľa priaznivejšie bilanciou 4,02 percent.


Na predošlých riadkoch sme si teda dokázali, že Aston Villa vykazuje nebezpečné známky lenivosti (ak nie uspokojenie), neefektivity, skostnatenosť, a do toho ďalej nemá ani to najmenšie šťastie na zdravie stopérov. Čo popravde nie je žiadna selanka.

Všetko ale nie je tak zlé, ako sa na prvý pohľad môže zdať.Villans nabudúce čaká Southampton; a po ňom už budú mať za sebou úvodný súboja so všetkými členmi minuloročnej top10 s čestnou výnimkou v Manchestri United – to všetko po iba 12 kolách!

Až nasledujúce trojlístok súperov Burnley-Crystal Palace-Leicester sľubuje lámanie chleba, pričom už pre stretnutiu dvoch vínových súborov bude Lambertovi späť k dispozícii suspendovaný drak Benteke – potenciálne rozdielový článok zostavy.

Siedme miesto, ktoré birminghamští urval naposledy, keď päťkrát po sebe nedokázali skórovať (1991/92), už z toho teda zrejme nebude; sestupovým bojom sa však stále dá vyhnúť celkom v kľude a stačiť by k tomu mohlo i len samo Lambertová precitnutie.

Je skrátka najvyšší čas zabudnúť na vlastné neohrozenosť a začať znovu poctivo makať.Inak povedané: vrátiť sa k osvedčeným koreňom…